Koniarska kríza a hľadanie nového pôsobiska

31. března 2008 v 21:00 | Kika |  Naše a Vaše výtvory
Keďže vaše články akosi stále nechodia, napĺňam túto rubriku aspoň ja :-D
Moja koniarska kríza mala niekoľko fáz medzi ktorými boli rôzne dlhé prestávky. Počiatky siahajú do obdobia pred asi dvoma rokmi. Bolo to niekedy začiatkom zimy, čo pochopiteľne nie je obdobie pre koniarov najpriaznivejšie. Do toho prišli problémy doma a na ranči taktiež nebolo všetko s kostolným poriadkom a aj tam sa diali zmeny.
V tom období som našla na internete inzerát jendej holky, ktorá hľadala pomoc ku svojím dvom konikom. oslovilo ma to a na inzerát som odpovedala a vyvíjalo sa to pomerne sľubne. Na ranči ma to prestalo napĺňať a tak som jedného dňa prišla za trénerkou Táničkou s tým, že na kone už chodiť nebudem. Bol to veľmi emotívny rozhovor a preliala som pár litrov sĺz, dokonca aj Táni sa to zdalo byť podozrivé. Ja som si vtedy myslela, že som urobila správne.
Koníky u súkromníčky, ktoré som objavila na nete boli síce ohromne zlaté, v tom období som však ešte na zmenu vzduchu nebola pripravená, čo mi však došlo až o niečo neskôr.
Bez ranča som vydržala asi tri mesiace. Potom mi začalo byť smutno a rozhodla som sa vrátiť. Táňa sa zachovala férovo a vzala ma späť.
Prebehlo pol roka, letná sezóna sa chýlila ku koncu. Kolektív členov sa cez leto opäť rozrástol a niekoľko skalných koniarov ostalo verných ranču aj v zime. Nastal však ďaľší zásadný zlom. K 1. septembru Tánička nastupovala do iného zamestnania a my sme boli nechaní "napospas" svojmu osudu /ikeď spočiatku nás trénoval Janko/. Malé baby postupne odchádzali, len tá Andrea nie a nie odísť :-D/kto pozná, vie o čom hovorím :-D/... Cez zimu sme jazdili kone, keďže bola suchá a teplá, pomerne pravidelne a pomerne kvalitne. Potom prišla jar.
Začali sa tie pravé stresy súvisiace s blížiacim sa začiatkom sezóny. Keďže sa mi všetko zlé záhadne vygumovalo z pamäti /zázrak fungovania ľudského mozgu :-D/, nebudem opisovať jar a začiatok leta 2007 na ranči. Pamätám si jedine pocit krivdy, keď pred Jankom bol Lukáš vždy top :-D. Všetci si to určite všimli ako som chodievala potajomky plakať do maringotky keď Janko spochybnil moje duševné zdravie. Ale to je už minulosť. Nechcem tu nikoho ohovárať, nedajbože niekomu krivdiť. preto túto tému nechám radšej na pokoji. Ale dotknúť som sa jej musela, aby ste pochopili moje pocity. Ako tak pokračoval čas, moje duševné zdravie začalo nadobúdať podobu, akú mu pripisoval Janko už dávnejšie.
Celé leto som sa na ranči neukázala. Teda bola som tam dokopy asi 10 krát za prázdniny. Nebolo to nič osobné, večšinu času som trávila mimo domu, avšak táto situácia mi celkom vyhovovala.
Po prázdninách som sa s plnou vervou a vyliečená /aspoň som si to myslela/ zo svojích starostí vrhla do svojích rančerských povinností. Ubehlo niekoľko týždňov a zistila som, že veru moje dušvné zdravie je na tom horšie ako som si myslela. Pravidelne som chodievala domov s plačom, bola som ako vo sne...
Keď som raz Leonka zrúbala bičom bez zjavného dôvodu /predmenštruačný syndróm??? :-D/, uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. V ten deň som nakričala na všetkých ktorých som stretla, Terezka sa po tom so mnou dokonca nebavila /čomu sa vôbec nečudujem.../... a povedala som si, že stačilo. Začala som hľadať nové miesto na realizáciu mojich jazdeckých a koniarskych záležitosí.
Moja prvá cesta viedla do Dolán. Bola to zhoda okolností, chvíľu som však dúfala, že sa tam naozaj usídlim. moje nadšenie však opadlo keď som sa dozvedela, že v jazdeckom klube majú plno a tak som sa mierne sklamaná ale stále s nádejou vrhla do Hĺadania.
Náhodne som zabľúdila na stránku koniarne. bola som na nej už aj predtým, veľmi dávno, no vtedy mi to ešte nič nehovorilo. Odhodlala som sa napísať krátky mail na adresu uvdenú na stránke s tým, že prinajhoršom ma odignorujú:-D. Ale naopak, neodignorovali ma a hneď na druhý deň mi bolo odpísané nech sa prijdem pozrieť. Prišla som, videla som a bola som navnadená príjsť znova :-D
Tentoraz to vyšlo :-D. Pravdepodobne som sa osvedčila pretože tam chodím dodnes a nemám pocit, že by som bola na obtiaž. teda dúfam, že nie som :-D
Teraz už ďakovať nebudem, myslím, že v predošlom článku stačilo :-D
Teraz sa však ospravedlňujem všetkým, ktorých sa tento článok dotkol nech si to so mnou pokojne vydiskutujú na maily kika_cola@post.sk
Prajem pekný deň :-D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kaja kaja | 3. května 2008 v 18:59 | Reagovat

jasnacka

2 kaja kaja | 3. května 2008 v 18:59 | Reagovat

kone su moj zivot

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama